písmenká vo slovách a slová vo vetách

Naozaj mi nie je moc vtipne ešte ani teraz. Má to však jedno malé pozitívum. Tým je fakt, že som sa konečne po pár dňoch dobre vyspal. Je obvyklé každému priať Veselé Vianoce. Úprimnu radosť a podobné duchaplné priania v čas vianočný. Avšak ja som mal tento rok pri ich vyslovovaní až trpký pocit v ústach.

Ráno, sedem hodín, dňa 24. decembra, meniny oslavuje Adam a Eva. V rodinách panuje očakávanie, čo bude pod stromčekom. Ja som sa rozhodol využiť kamarátov návrh a idem si skrátiť deň do štedrovečernej večere na hory. Ideme lyžovať na Chleb. Deň sa začína skvele. V rádiu pripomínajú obdobie rôzne koledy. Väčšinou anglického pôvodu, ale to nikomu z nás nevadí. Na pumpe sa kúpi vínko. To nám uvaria na vleku.Chalani sa snažia urdžiavať priateľské vzťahy, kde sa dá. Nikdy nie je známych dosť. Ach. Dnes to bude super deň.

S Chlebom mám už jednu skúsenosť. Je to krásny vrch tvoriaci so svojim okolím očarujúcu panorámu Malej Fatry. Môžem to zodpovedne prehlásiť na základe jeho druhej návštevy. Z tej prvej si pamätám iba nulovú viditeľnosť a to, ako sme sa stratili po ceste na Veľý Kriváň. V mojich pochybnostiach bol prvým vinníkom práve on. Samotný Chleb. Hore na Chlebe je ešte trocha hmla, ale počasie je pokojné. Je takmer bezvetrie, čo je dobré znamenie. Vyzerá to na dobrú lyžovačku. Po stranách svahu a v neďalekých žľaboch je hromada fajného prašanu, na ktorom sa dá dobre vyšantiť. Hmla mi vôbec nevadí, lebo som si kúpil nové okuliare. Vyberal som už tradične podľa vkusu, ale nezabudol som taktiež na kvalitu. Tu určovala cena. Pretože nie som žiadny expert, tak som si logicky odvodil priamu úmeru v tomto vzťahu. Po tretej jazde som nejako zapadol. Ten prašan ma zradil. Kým  som sa vymotal zo stromčekov, začala sa prejavovať moja neurotická povaha a ja som začal strácať trpezlivosť. A do toho všetkého? ZAROSILI SA MI OKULIARE!! Moje suprové nové okuliare, uzatvárajúce kompletnú výstroj ma zradili! Vidím Luba ako ma čakajú pri kotve, a tak schádzam s obmedzenou viditeľnosťou k nim. Tu už mám pocit, že zabijem koňa a idem pešo. Ale nieee. To sa len zahrievame. Keď si odopnem snowboard a pozriem na Luboša, zračí sa v jeho očiach zhrozený pohľad. "Čo sa deje?" Luboš neprejavuje moc často takéto obavy, či už gestami alebo verbálne. "Dano, rýchlo, veď ho nedobehneš,"kričí mi Luboš stojaci kúsok odo mňa. Obzriem sa a vidím ladné pohyby mojej dosky dole svahom. "Čo?!" To hádam nie. Ja som hore na Chlebe a moja doska sa rozhodla spraviť si túru rovno v zime. Márne som skúšal ju dobehnúť. Ak patríte do kategórie ľudí, čo sa musia na vlasntej koži presvedčiť, tak vrele odporúčam. V metrovom snehu sa naozaj nedá rýchlo bežať dole kopcom. V tej chvíli mi nebolo všetko jedno. Keď vám ujde snowboard na kopci v nadmorskou výškou 1500 metrov nad morom a vy sa rozhodnete ho nasledovať, tak by ste sa mali zmieriť s tým, že sa pri tom trošku zapotíte. Ja som sa mohol dať kludne vyžmýkať, kým som došiel dole. Nebudem opisovať celú situáciu ako som prehliadol dosku zrhuba v polovici vrchu a následne k nej šlapal opäť do vrchu, ako som zápasil, aby som sa dostal na druhú stranu cez hrebeň alebo ako som si upravil sklznicu na šutroch pod lanovkou. To všetko patrilo k mojej vianočnej misii za záchranu snowboardu. Hlavné je, že som ho našiel a on sám nikomu nič nespôsobil. Je pravda, že okrem lesnej zvery by nemal ani komu. Ale ktovie? Náhodou by zobral jetiho po členkoch a kto sa s ním bude trmácať za zdravotnou službou?

Keď som sa vyviezol hore, už som jazdiť nešiel. Nemohol som ísť. Po ceste dole sa mi stal ešte jeden bonus. Poškodila sa mi pracka na viazaní. Chleb ma proste neakceptuje. Ako odmenu za môj nútený výkon som dostal možnosť vychutnať si spomínaný výhľad na vrchu. Hmla už dávno opadla a nad hlavami bolo iba modré nebo a biele končiare osvetlujúce slnko. Ešte vždy si hovorím, že aj tak je všetko fajn. Som pokojný, užívam si pohľad pri varenom vínku v bufete a pomaly schnem. Počkal som na kamarátov a išli sme domov.

Doma ma čakala horúca vaňa a trocha relaxu pred večerou. Už je všetko fajn. Som doma, v teple, s rodinou. Pohoda. Ježiško ma tiež veľmi potešil. Priatelia idem sa kurírovať do aphrodity. Ako už je zvykom, tak po večeri často chodím za priateľmi. Sadneme si a vychutnávame si pokojný večer. Tento rok nebol výnimkou. Zvítal som sa a ešte ostala na rade jedna osoba. Za tou som sa musel vybrať autom, pretože nebýva na skok ako väčšina ostatných.

Vianoce takmer končia. Je jedenásť hodín, 24. demembra, meniny oslavuje Adam a Eva a ja som na ceste za poslednou osobou s ktorou chcem byť v tento sviatočný deň. Bum! Už som tam skoro bol. Chýbalo asi ešte 300 metrov, ktoré nás oddelovali od vianočného objatia. Túto cestu mi skrížil hyundai santafe a jeho nabudený vodič, ktorý ako neskôr dodal. "Kto by si pomyslel, že tadiaľto niekto pôjde o takejto hodine?" Môj príbeh sa už takmer končí. Hovorí sa: "Hlavne, že si zdravý a nič ti nie je." Jedno sa však tento rok už nezmení. Keď počujem slová Veselé Vianoce, zacítim v ústach nepríjemnú trpkosť...